jankollar

Stahovanie

Sťahovanie


Od kedy som prišiel do Jalandharu, každý deň počúvam, ako sa zajtra budeme sťahovať do spoločného domu s dievčatami. Preto ma vôbec neprekvapilo, keď nám to zahlásili aj vo štvrtok a ako som sa tak v piatok večer vracal domov zo školy, ani mi na um nezišlo, že uvidím všetkých spolubyvajúcich pobalených, s tým, že za chvíľu odchádzame. Narýchlo som do kufra nahádzal všetko, čo sa podobalo na moje veci, rozlúčili sme sa so Sunilom, ako aj s našim dočasným indickým spolubyvajúcim, ktorého meno si nepamätám. Ten chalan bol proste divný. Meter šesťdesiat, štyridsaťť kíl, s každým sa chcel za každú cenu rozprávať, pridávať si nás na facebook, chodiť s nami do posilovne a !chytať nás za rôzne časti tela! Podotýkam, že nosil dámske topánky. Takže sme všetci radi, že už s ním nebývame.

Dom, do ktorého sme sa nasťahovali, vyzeral na prvý pohľad až neuveriteľne dobre. Niečo na štýl indického Beverly Hills. Interiér bol na tom už o čosi horšie, pravdu povediac doteraz je tu len pár skriniek a matracov. No a mať šestnásť matracov na dvadsaťštyri ľudí nie je žiadna výhra. Inak sme ale všetci štastní, že už nebývame oddelene a oslávili sme to ako sa patrí – nasávanie trvalo tri dni. Momentálne zažívame abstinenčné obdobie, čo mi celkom vyhovuje, lebo moji študenti už začali tušiť, že niečo tu nehrá. Jednému sa podarilo zobudiť ma rovno v triede. Inak chlastanie v Indii je fakt náročné. Ráno sa zobudíte, zistíte, že nemáte vodu, že nemôžete zapiť suchoty, umyť si zuby, spláchnuť záchod, v ktorom plávajú všeliaké podivné telesá, osprchovať zo seba alkoholový smrad a tak sa len tak oblečiete a idete do najbližšieho obchodu kúpiť si aspoň niečo na pitie a odtiaľ rovno do práce.

No a s novým domovom prišli aj nové dopravné problémy – desaťkilometrová cesta do práce môže v Indii trvať dve a štvrť hodiny a stáť sto päťdesiat rupií ( tri doláre), o čom som sa presvedčil hneď prvý deň. Na druhý deň mi to trvalo tridsaťosem minút a stálo desať rupií (dvadsať centov). Všetko záleží od toho, ako dobre poznáte cestu. Musíte vedieť na ktorú rikšu naskočiť, kde naskočiť na ňu naskočiť, kde z nej vyskočiť, kde naskočiť na druhú rikšu, čo povedať šoférovi, ako sa ho zbaviť, keď pýta viac peňazí atď atď... Raz na nejakú rikšu aj tak naskočiť musíte, inak na vás každý zazerá, ako keby ste boli nenormálni, že idete peši.

Lokalita, kde bývame je inak ale celkom dobrá a všade sa dá dostať pomerne rýchlo. Náš dom sa nachádza vo vojensko-policajnej štvrti, takže bezpečnosť máme zaručenú. Na druhej strane si musíme dávať pozor, aby sme príliš nevyvádzali a nenaštvali vojenských susedov. Paradoxom tejto štvrte je, že všade kde sa pohnete kvitne samá marihuana, vlastne ani neviem, či som tu už videl kvitnúť aj niečo iné. Kvitne to fakt všade – pri ceste, pred supermarketom, u nás v záhrade. Za drogy vraj v Indii dávajú minimum tri roky na tvrdo, takže pri zbieraní musíte byť minimálne piati – štyria kryjú a jeden trhá. Čo sa týka problémov s fajčením a pitím na verejnosti, postupne strácame zábrany. Keď už pijú a fajčia aj Číňania, asi je to z nami zlé. Podobne to ide dolu vodou aj s naším slovníkom. V poslednej dobe sa už oslovujeme len „Hey gogot“ a namiesto „no“ hovoríme zásadne „fuck u“. Proste sme sa dokonale adaptovali na podmienky, v ktorých žijeme. Nechýba mi voda, elektrina, posteľ, ani internet, na každý obed mám presne to isté, každý deň čítam Into the wild, stále zažívam nové a nové prekvapenia a všetko je v pohode.





Komentáře k článku.

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok