jankollar

Vsedne dni jalandharske

Všedné dni jalandhárske


Dnes jazdil Sunil prvý krát po dlhých štyridsiatich rokoch na motorke. A ja som sedel samozrejme za nim. Brázdiť so Sunilom ulice nočného Jalandharu je neuveriteľný zážitok. Pri prehadzovaní máte stále taký divný pocit, že idete na zadnom kolese. Sunil počas jazdy dokola opakuje dve vety: „Now it is OK“ a „Now it is not OK“. Tá druhá znamená, že bude problém a treba sa pripraviť na pád. Celá táto strastiplná jazda trvala asi pätnásť minút, k pádu nedošlo, ale faktom je, že sme na ceste vzbudzovali patričný rešpekt. Psy nám len tak odskakovali spod kolies a autá radšej pribrzdili, keď nás videli. Po tom, čo sme preskákali všetky jalandhárske cestné diery a úspešne sa vyhli rôznym ďalším živým aj neživým nástrahám indickej cestnej premávky, konečne sa pred nami objavila brána nášho domu, pri ktorej sme to zapichli. Ani ja ani Sunil sme pritom počas jazdy nejavili najmenšie znaky strachu.

Po piatich týždňoch v Jalandhare človek zlenivie tak dokonale, že sa mu už ani nechce báť. Čo sa týka Sunila, u neho si strach neviem ani predstaviť a ak, tak rozhodne nie na motorke. Sunil je maximálny salámista. Je dlhoročným členom sekty, ktorá vyznáva neviazaný sex a jeho blahodárny účinok. Vo svojom profesionálnom živote podniká s minerálmi a vlastní hotel. Svoje podnikateľské aktivity vykonáva väčšinou v ležmej polohe. Rozpráva dva krát pomalšie ako priemerný človek a jeho obľúebnou témou je život. Je to veľmi vzdelaný a šikovný chlapík, ak keď sám nam prezradil, že jediná kniha ktorú v živote prečítal, je zbierka trápnych vtipov s názvom „Take it seriously“. Sunilov charakter najlepšie vystihol jeden turecký kamarát, ktorý o ňom povedal: „Sunil reached the nirvana.“ S takým človekom je proste radosť viesť sa na motorke.

Motorka je v Jalandhare popri autorikšách, cyklorikšách, autobusoch, slonoch a koňoch, mimoriadne obľúbený dopravný prostriedok. Často vidno na jednej motorke aj celú štvorčlennú rodinku v poradí - prvé decko, za ním otec, za ním druhé decko a za ním mama. Ja som sa včera prvý krát viezol na motorke v trojici. Náš indický kamarát nás spolu s arménskou kamarátkou viezol na tzv. benefičnú akciu k primátorovi Jalandharu a ďalších troch dištriktov (čiže niečo ako náš župan). Županov syn je zhodou okolností člen organizácie, ktorá sa tu o nás stará, resp. nestará. Župan je jeden z najbohatších ľudí v Jalandhare, ak nie vôbec najbohatší a jeho pozemok je zaručene najväčší v celom Jalandhare. Zahŕňa obrovskú vilu, tenisové kurty, bazén, súkromné jazero, ďalšie jazero s leknami a špeciálny priestor vzadu s reštauráciou a pódiom, na ktoré si župan pozval najpopulárnejšie panjabské skupiny. My sme stihli len jednu a môžem povedať, že bubeníci stáli za to a spevák tiež. Napokon sme sa s ním aj odfotili.

Pointou celej akcie bolo, že župan daroval približne 83 tisíc eúr zo svojho rozpočtu na pomoc ľuďom postihnutým záplavami v severo-indickej provincii Kašmír. Osobne si myslím, že za to, čo sme tam prežrali a prepili, mohol darovať aj ďalších 84 tisíc. Už počas koncertu som sa napchal všelijakými kuracími, zemiakovými a inými miestnymi špecialitami, no a po koncerte nám náš hostiteľ - županov syn zahlásil, že sa ide večerať a že lepšiu reštauráciu nenájdeme v celom Jalandhare. Tuším mal aj pravdu. Najviac ma zarazilo, že som na stole popri jahňacom a kuracom mäse, objavil aj hovädzie, lebo doteraz mi všetci tvrdili, že kravy sú tu posvätné zvieratá. Celé som to spláchol veľkým pivom, ako sa na Slováka patrí. Akcia to bola vydarená, hudba čarovná, županov americký úsmev nemenej čarovný, akurát mi ušla tá benefičná podstata. Každopádne som sa za päť týždňov, čo tu som, prvý krát poriadne najedol a z tohto pohľadu tu bol úplne jasný benefit.

S výnimkou tejto dynamickej žranice plynie život v Jalandhare stále pomaly a lenivo. Počasie sa nám pomaličky lepší. Menej prší, je menej oblakov a tak sa mi zdá, že aj potu je o pár mililitrov menej. Moju každodennú jalandhársku rutinu mi v posledných dňoch narušila iba očná chrípka, ktorá mi vyfarbila oči do neprirodzene červeného odtieňa. Po štyroch dňoch sa červeň z mojich očí postupne vytráca a ja žmurkám čoraz menej. Začína sa mi šiesty týždeň v Jalandhare, počas ktorého by som si mal pripraviť prezentáciu o Slovensku, zvážiť možnosť presťahovať sa na chlapčenský internát (ktorý je bližšie k škole a majú tam pravidelné jedlo) a vysvetliť riaditeľke školy, že z platu, ktorý dostávam, tu sedem mesiacov nevyžijem. Hor sa do toho.



Komentáře k článku.

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok